Pavel Hrúz sa narodil 14. júna 1941 v Banskej Bystrici v rodine krajčíra. Vzdelanie získal v Banskej Bystrici (Priemyselná škola strojárska) a v Bratislave, kde študoval elektrotechniku na Slovenskej vysokej škole technickej. Ešte počas školských rokov publikoval poviedky zo života súčasníkov v regionálnych novinách Smer a od roku 1959 aj v časopise Mladá tvorba. V roku 1968 odišiel spolu s Ivanom Kadlečíkom a Tomášom Winklerom do Martina, kde všetci traja pôsobili ako redaktori kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie, odkiaľ ho v roku 1971 prepustili. Až do roku 1974 bol nezamestnaný. V tom čase udržiaval styky s českými disidentmi, napríklad s Ludvíkom Vaculíkom. V roku 1974 sa mu podarilo nájsť zamestnanie, keď sa stal sa dozorcom na tenisových kurtoch v Banskej Bystrici. Po konflikte so zamestnávateľom ho však aj odtiaľ prepustili. V roku 1975 sa zamestnal na píle, neskôr v podniku Stavoindustria, kde zostal až do roku 1990. V druhej polovici 70. rokov pracoval ako anonymný autor pre banskobystrický rozhlas. Až v roku 1986 po 15 rokoch publikačného zákazu, sa jeho meno objavilo v literárnom časopise Romboid, ktorý uverejnil jeho poviedku. Po politických zmenách v roku 1989 začal pracovať pre Slovenský rozhlas v Banskej Bystrici ako redaktor literárnej redakcie. V roku 1999 dostal za svoje dielo Cenu Dominika Tatarku. Prvá poviedka Pavla Hrúza, ktorá vzbudila pozornosť, sa volala Neprehrám (1959). Vyšla v Mladej tvorbe pod menom Peter Hrúz. Prvá zbierka poviedok Dokumenty o výhľadoch mu vyšla až roku 1966, hoci rukopis bol hotový už dávnejšie. Tento kriticko-ironizujúci postoj k viacerým nedostatkom vtedajšej spoločnosti kritika prijala kontroverzne. Autor za svoj debut dostal Cenu Ivana Krasku. O dva roky neskôr vyšla Pavlovi Hrúzovi druhá zbierka poviedok Okultizmus. Túto literárnu sondu do psychiky a motívov konania ľudí z rôznych vrstiev spoločnosti prijala kritika a čitateľská verejnosť mimoriadne priaznivo. Pre svoje politické a občianske postoje k augustovým udalostiam roku 1968 a nasledujúcemu normalizačnému procesu ho následne prepustili z Matice slovenskej a vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov. Pavel Hrúz dostal aj zákaz publikačnej činnosti. Ešte začiatkom 70. rokov publikoval poviedky v rozličných časopisoch, ktoré mu knižne vyšli až v 90. rokoch. Po publikačnom zákaze vydal v podzemí rukopis poviedky, nazvané Zvuky ticha. Tento zväzok vyšiel v Prahe v náklade 30 kusov. Oficiálne kniha vyšla v rozšírenej verzii v roku 1991 pod názvom Pereat. V 90. rokoch vyšli Pavlovi Hrúzovi aj ďalšie, skôr napísané diela ako Chliev a hry (1990), Párenie samotárov (1993) a Oči kuričove (1996). V roku 1996 publikoval ešte knihu próz Chlieb a kry a v roku 1998 dielo Hore pupkom, pupkom sveta. Podpísaný je aj pod rozprávkovou hrou pre televíziu Nedobytný hrad (1973) a esejou Lunetárium (2001).
