| Životopis | Akademický maliar Ferdinand Pekár (1926) v rokoch 1951 - 1956 študoval na Vysokej škole výtvarných umení u profesorov Bedřicha Hoffstadtera krajinársky odbor a po jeho tragickej smrti v roku 1955 oddelenie figurálnej maľby u Jána Mudrocha. Tu získal nadpriemernú citlivosť pre farbu a tvarovú štylizáciu, predpoklady ku kompozičnej dokonalosti a schopnosť budovať tvar a priestor čírou farbou. Po skončení štúdia pracoval ako odborný asistent na Anatomickom ústave Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Tu sa mohol zdokonaľovať v štúdiu ľudského tela, vytvoril množstvo kresieb v rôznych lekárskych a vedeckých publikáciách.
Až do 70. rokov ťažisko jeho tvorby spočívalo v realizovaní monumentálnych prác v interiéri a exteriéri. Tridsiatka dekoratívnych maliarskych, no predovšetkým sochárskych realizácií na celom Slovensku svedčí o invencii a intenzívnom tvorivom období umelca. Súbor siedmich portrétov z historickej medicíny na okná teoretických ústavov Lekárskej fakulty UK z katedrálneho skla z roku 1958 bol prvou Pekárovou zákazkou tohto druhu. Nasleduje rad kovaných mreží, drevené, sklenené mozaiky a reliéfy z liateho betónu, ktoré sumárne odzrkadľujú umelcovo úsilie o nové poňatie a vyjadrenie architektonického ornamentu. Hliníkové mreže z rokov 1971 v Západoslovenských vodárňach v Bratislave, kovová železná mreža na poliklinike v Malackách, liečebný dom Hviezda v Trenčianskych Tepliciach, internát Polygrafických závodov v Bratislave, veľké obojstranné reliéfy - betón, hliník v exteriéri predajne Domáce potreby v Galante a v budove KOVAK Šurany, využívajú v skladbe opakovanie prvkov, ktoré od jednoduchého aplikovania základných tvarov dospeli k zredukovanej, elegantne vyznievajúcej dekoratívnej, esteticky pôsobivej stene v rovine účinnosti elementárnych vyjadrovacích prostriedkov - kruh, priamka, polkruh, vlnovka...
V roku 1970 sa Pekár presťahoval z Bratislavy do Piešťan. Upúšťa od monumentálnej tvorby a plne sa venuje komornej maľbe. Svoju umeleckú výpoveď šifruje v jednoduchých, každodenných motívoch - krajinomaľba, zátišie a portréty tvoria hlavnú náplň.
Vníma premeny prírody, odhaľuje jej vnútorný svet, nekonečné variácie pohybu, jedinečnú krásu zakotvenú v každom detaile. Stotožňuje sa s ňou ako človek, zžíva sa s ňou ako umelec.
Ferdinanda Pekára priťahuje i ľudská tvár, do ktorej sa premieta celý život, psychika i momentálna nálada človeka, ale aj krehké krivky ženského tela.
Zdroj: Zora Petrášová
|
|---|
